Tento nepoznaný klenot juhu stredného Slovenska stále čaká na svoje objavenie v masovom meradle. Len málo turistov ho zatiaľ navštevuje, čo je určite pozitívne z hľadiska ochrany lokality v ktorej sa nachádza. Celý hrad je skrytý zhruba v strede Krupinskej planiny vo vlnovke riečky Litava, ktorá sa hadí v smere východ západ a úplne zabudla, že tečie na juh.

Takýto dopletený je aj návštevník, ktorý sa tu ocitne prvý raz a často “nevie, kde je sever”. Okrem toho, že sa hadí rieka Litava aj celé údolie sa volá Hadie údolie. Je v piatom, teda najvyššom stupni ochrany a jeho obyvatelia si to určite zaslúžia. Vzácna  užovka stromová, ktorá dorastá do dĺžky 215cm, alebo užovka hladká, jašterica zelená, jašterica múrová a iné plazy tu majú svoje sídla a z hľadiska ich výskytu je to najvýznamnejšia lokalita na celom Slovensku.

Odkiaľ sa teda k hradu vybrať? Pre lenivších je pohľad na mapu dosť nepríjemný, keď človek zistí, že skôr ako si odmaká zhruba dve hodiny sa na hrad nedostane. Je to cesta, ktorá vedie od sympatickej dedinky Čabradský Vrbovok po modrej značke. Od malebného kostolíka po asfaltovej ceste vedúcej takmer dve tretiny dĺžky niekde do Tramtárie. Až v poslednej tretine sa trasa zvrtne na hrad. Konkrétne v osade Konské. Odtiaľto má už nastavený správny kurz a cez dolinku Konianskeho potoka ide priamo do doliny do podhradia Litavského hradu. Tento názov prevzal od starého, už neexistujúceho hradu, ktorý stál na úplne inom mieste.


Keďže sa mi táto oficiálna trasa nepozdávala, hľadal som na mape inú, priamočiarejšiu. Tá vedie od kostola doprava popri družstve stále rovno, až na mierny vrchol lúky. Tu je to už s orientáciou ťažšie. Musíme to stočiť trochu vľavo a vojsť do nízkeho dubového lesa, pokrývajúceho celé údolie. Našli sme nenápadný chodník vedúci vľavo proti prúdu riečky Litava. Po pár minútach sme zazreli prvý krát samotný hrad, ktorý stál pred nami na ohybe,  na protiľahlom brehu. Keď sme prišli takmer na dno doliny, ocitli sme sa na ústí plytkej dolinky – jarku. Tu sme sa zvrtli doprava, kolmo k riečke Litava. Prebrodili sme ju a vyšli na protľahlý hradný kopec. Cesta vedúca po modrej prišla z opačnej strany kopca. Táto neoficiálna trasa je vyznačená aj na mape Rondelu, združenia, ktoré hrad opravuje. Na ich stránke (čo som zistil až doma), však nejde krížom cez potok na hrad, ale ho obchádza zľava. Celkovo sa dá touto neoficiálnou cestou ľahko zablúdiť a je dosť únavná.

Na hrad sme neprišli vôbec skôr, ako po obchádzke po modrej značke. Až schádzajúc z hradu sme netrafili na tabuľu vyznačujúcu rezerváciu s najvyšším stupňom ochrany. Takže nejaké skratky, čo je náš prípad, sú neprípustné, za čo sa matke prírode aj chcem ospravedlniť.
 Poloha hradu je veľmi pekná a tajomná zároveň, lebo z diaľky ho vôbec nie je vidieť. Z vrcholovej roviny Krupinskej planiny zídete do doliny, v ktorej sa zjaví na protiľahlom brehu kopec aj s rozľahlým hradom. Hrad už na prvý pohľad pôsobí ako dokonalá pevnosť s mohutnou priekopou a kedysi padacim mostom. Čabraď má aj dvesto rokov po jeho vypálení a deštrukcii múrov impozantný vzhľad. Múry stále dosahujú výšku niekoľkých poschodí. Vstupná brána má dva krásne portály a so zastrešenou vežou je momentálne najzachovalejšou časťou hradu. 

O to, aby nebola jedinou zachovanou, sa už úctyhodné desaťročia stará združenie Rondel, ktoré hrad konzervuje, respektíve dáva do pôvodného stavu. Aj laik spozná obrovské palácové objekty, sýpku a strážne veže. Palác je podobný Šášovskému hradu, no tento je zachovalejší a asi aj väčší, rozľahlejší. Z množtva hradov na Slovensku (Hornom Uhorsku), ako najvyspelejšej časti celého Uhorského kráľovstva, ostali len ruiny, alebo prakticky úplne zmizli. Tento hrad nebol zničený ani turkami, Matúšom Čákom, alebo Jiskrovými vojskami, ale vlastným majiteľom Františkom Kohárym, ktorý ho vymenil za nový kaštieľ vo Svätom Antone. Starý hrad Čabraď radšej vypálil, aby ho neobsadili lupežnicke bandy.

Najzachovalejšou stavbou, aj keď až v podhradí, je Koháryho kaplnka. Škoda, že už chátra aj tá a hrozí jej osud o 100 metrov vyššie postaveného hradu. Pri zídení z hradu do doliny je odbočka vpravo k výdatnému prameňu (3min). Po napojení sa sme prešli popri potoku k podhradiu, kde stojí už spomenutá kaplnka. Odtiaľto sme šli po modrej, vedúcej do bočnej doliny Konianskeho potoka, až hore na vrcholovú rovinu Krupinskej planiny. Tu je osada Konské a mnohí návštevníci zašli až sem autom, čím si značne skrátili cestu ku hradu.
Je to rozumnejšie, ako sa snažiť použiť skratky. Tento hrad a okolitá príroda si to určite zaslúžia.