Sloveni – najgermánskejší Germáni

Germánia podľa Tacita v 1. storočí po K. Podľa jeho opisu Suebi zaberajú významné územné pozície v rámci celej Európy.Kto sú Germáni, či germánske národy dozvieme sa v každom lexikóne, či v detskej encyklopédii. Germáni zaberajú súvislé územie od severu až po stred Európy, hovoria germánskymi jazykmi, ktoré sú si navzájom príbuzné a majú spoločnú, vzájomne previazanú históriu. Na severe žijú Nóri a Švédi, s nimi susedia z juhu Dáni, na západe sú Flámi, na juhu Rakúšania a čiastočne Švajčiari a medzi nimi v strede sa rozkladá územie najväčšieho národa spomedzi Germánov – Nemcov. Prevláda názor, že predkovia týchto Germánov osídlili južnú Škandináviu zhruba okolo roku 2000 pred naším letopočtom, odkiaľ potom expandovali smerom na juh k Alpám, pozdĺž Dunaja, neskôr do Talianska a Španielska. V 1. storočí už zaberali pomerne rozľahlé územia Eúrópy od severu až po Dunaj, a od Čierneho mora po Rýn, pričom v nasledujúcich storočiach postupne ovládli územie až po Jadranské more a Peloponéz, obsadili Apeninský polostrov (Ostrogóti, neskôr Longobardi) a temer celý Pyrenejský polostrov (Visigóti, Suebi) a severnú Afriku (Vandali).

V súčasnosti najväčší germánsky národ – Nemci, odvodzujú svoj pôvod od už spomínaných Germánov, ktorí pokorili Rím i mnohé národy Európy, avšak ich skutočný pôvod je tak trochu záhadný. Arabský historik a zemepisec Al-Mascúdí (pravdepodobne 890-956) vo svojej knihe Kitáb at-tanbíh va l-išráf (Kniha poučenia a opráv), na počudovanie, opisuje Nemcov ako Slovanov 48:

Z iných veľkých riek treba spomenúť Dunaj, ktorý sa v reči Slovanov nazýva aj Morava. Je to veľká rieka, široká okolo troch míľ. Z Konštantínopolu trvá cesta k jej brehom niekoľko dní. Na jej brehoch sú sídla slovanských Nemcov a slovanských Moravanov. Odkedy sa Bulhari stali kresťanmi, tiež sa usadili na Dunaji.

Al-Mascúdí ide pekne po poriadku. Pri prameni a na začiatku slovenskí Nemci, v strede Moravania (Maravania alebo Muravania) a pri jej ústi Bulhari.

V knihe Kitáb murúdž az-zahab vamacádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy) v časti opisujúcej Slovanov Al-Mascúdí sa vyjadruje ešte jednoznačnejšie 49:

Potom treba spomenúť Slovanov, ktorí sa volajú Ustutrána (prekladané ako Stodorania). Ich vládca sa volá Basklábidž. Potom kmeň Dúlába (alebo Dúlána – kmeň Dudlebov), ktorého vládcom je v súčasnosti Vándž-sláf (Václav I.; 926-935). Potom kmeň Námadžín (Nemci), ktorého kráľ sa volá Garána. Tento kmeň je najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov…

Archeologické nálezy z oblasti východného Nemecka i množstvo topografických názvov prítomnosť Slovanov potvrdzujú. Koniec – koncov nepopierajú to ani samotní Nemci, ktorí sebavedomo dokumentujú zakladanie nemeckých misijných biskupstiev a arcibiskupstiev na obsadených slovanských územiach: Hamburg, Bremen, Hildesheim, Halberstadt, Magdeburg v roku 968; Kolín, Mainz, Würzburg, Bamberg v roku 1007, atď. V roku 983, za panovania cisára Ota Veľkého, vypuklo na slovanskom území medzi riekami Labe a Odra veľké povstanie Slovanov, ktorí zvrhli saské panstvo a zničili budovanú cirkevnú organizáciu.

Protinemecké povstania západných Slovanov sú zdokumentované nemeckými historikmi i na ďalších okupovaných územiach: Starigrad (dnes Oldenburg) 973, Lenzen 929, Havelberg 948, Magdeburg 968, Merseburg 968, Brandenburg 948, atď.1

Správy arabského historika sú teda zdá sa pravdivé. Boli teda Nemci naozaj Slovania?
Súčasnú predstavu o pojme Germán má na svedomí nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803), ktorý rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov2. V 19. storočí nastal rozmach nacionálneho povedomia európskych národov. Politika Nemeckého cisárstva, ktoré sa chystalo na ďalšiu expanziu na východ, potrebovala takú doktrínu, ktorá by dokazovala pôvodnosť Nemcov na stredoeurópskych a východoeurópskych územiach a odôvodňovala tak oprávnenosť nárokov na tieto územia.

Bola vyfabrikovaná teória o masívnom sťahovaní národov, podľa ktorej sa dozvedáme, že až v období od konca 4. do konca 6. storočia zaujali Slovania svoje súčasné domovy v strednej a západnej Európe. Naproti tomu je zdokumentované, že Slovanské kmene v 8. storočí obývali prevažnú časť dnešného Nemecka, Čechy, východné Rakúsko, sever a juh Talianska a odtiaľ samozrejme všetko na východ.

Podľa tejto teórie Slovanské kmene v priebehu ani nie dvoch storočí opustili močaristé územie a obsadili polovicu Európy, pričom o tom neexistuje jediný hodnoverný historický záznam. Dokonca to dokázali bez kvalitných zbraní, či bojových skúseností, pretože oboje v močarinách mohli nadobudnúť len veľmi ťažko.

Územie preukázateľne obývané Slovanmi v období od 6. do 9. storočia.Táto romantická predstava pokojného obsadenia obrovského územia (polovice Európy) pokornými roľníkmi naráža na niekoľko zásadných problémov.
1. Na týchto územiach existovalo množstvo pôvodných kmeňov, prevažne Germánskych, pomerne detailne opísaných gréckymi i rímskymi zemepiscami a historikmi. Mali rozvinutú remeselnú výrobu – výrobu zbraní a príslušenstva, obranný systém – sieť hradísk a pevností a vlastnú kultúru tvorenú spoločným jazykom. Slovania toto podľa osídľovacích predstáv historikov dokázali prekonať nie ojedinele, ale plošne na rozsiahlom území do takej miery, že pôvodné obyvateľstvo sa nielen úplne odnárodnilo, ale dokonca prevzalo kompletnú kultúru Slovanov. Takéto niečo sa mohlo uskutočniť len za predpokladu, že by Slovania boli agresívni nájazdníci, ktorí systematicky vyvražďovali celé mestá, alebo boli na kultúrne vyššej úrovni, čo sa však o obyvateľov močarísk nedá povedať.

2. Za dvesto rokov museli Slovania pochádzajúci spoza Visly obsadiť územie 2500 kilometrov na západ, juhozápad a juh. Viac ako 7 miliónov kilometrov štvorcových. Všade ich zjavne vítali s otvorenou náručou a dychtili po ich roľníckych zručnostiach. Otázkou je, kedy sa vlastne naučili roľníčiť, keď v podstate dvesto rokov nerobili nič, len zaberali cudzie územia?

3. Popri tom všetkom, slovanské osídlenie bolo také silné a intenzívne, že zanikli všetky pôvodné názvy riek, hôr a krajov a ostali len slovanské. Tá sila a intenzita bola priam mystická, pretože Germáni obývajúci územie Germánie, v silnej predtuche blížiacej sa budúcnosti, pomenúvali svoje mestá a dediny slovanskými názvami niekoľko storočí pred príchodom Slovanov, čo v oných bájnych časoch (2. stor. po K.) zdokumentoval vo svojom Zemepise Ptolemaios3. Ten na území Germánie opisuje množstvo miest s rýdzo slovanskými názvami ako Bogadion (mesto boga), Kalaigia (kaliť, kalište, Kali), Budoris (budova, budovať), Cravionarion [Kravionarion] (to nepotrebuje ani komentár), Ménosgada (meno gada, hada), Dévona, Riusiava (Rusovce, Ruské), Brodentia (brod), Medoslanion (med a slanina), atď., pričom tam niet ani len stopy po nemčine či nemeckých dialektoch.

Slovanské názvy však nachádzame nielen na dnešných slovanských územiach, ale i na územiach súčasného Nemecka, Rakúska, Talianska a ďalších. Vojenské výpravy Ota III. v 10. storočí a jeho cirkevná kolonizácia, narážala na odpor domáceho slovanského obyvateľstva, nie na odpor vládnucej slovanskej vrstvy, ktorá údajne obsadila územie dnešného Nemecka niekedy v 6. storočí.

Avšak ešte v 16. storočí bola predstava o Germánii úplne odlišná. Dokazuje to aj Johannes Aventinus (*1477 – †1534) vo svojej práci Letopisy Bavorov IV, XX 134, kde v súvislosti s príchodom „Maďarov“ (latinsky Ugros) uvádza, že:

…tí blúdiaci po tri roky po území východnej časti Veľkej Germánie a po území oboch Sarmatií, prešli medzi veľmi divokými národmi po rozsiahlych pustinách i hvozdoch a hľadali si obživu v koristení, lúpežení a lovu. Až v štvrtom roku dosiahli od Arnulfa stálych sídel. Vtedy vpadnú do Dákie – tá sa tiahne spolu s Dunajom na východ – za rieku Tisu.

Aventinus zreteľne popisuje územie za Karpatským oblúkom ako územie Veľkej Germánie. V ďalšom texte opisuje Dákiu, o ktorej hovorí, že Dákiu až doposiaľ nazývajú „Uhorskom vo Veľkej Germánii“. Z tejto nenápadnej poznámky vyplýva, že ešte v 16. storočí, za čias Aventinusa, existoval a pretrvával pojem Veľká Germánia. Podľa všeobecne uznávaných predstáv toto územie obývali Slovania už minimálne tisíc rokov. Za ten čas sa pojmy Germánia a Veľká Germánia museli stratiť, ibaže by Germáni ešte stále obývali túto časť Európy, a obývajú ju až dodnes.

Tacitus v 1. storočí nášho letopočtu vymedzil Germániu východne od rieky Rýn a severne od rieky Dunaj. Vzhľadom na dôležitý fakt, že starovekými historikmi a geografmi nebol zaznamenaný žiaden veľký pohyb Slovanov smerom na západ (smerom od rieky Pripjať), musíme skonštatovať, že Germáni žili na území Germánie i v 6. storočí, i v storočiach nasledujúcich, až podnes. Dnešné Nemecko nazývané v niektorých jazykoch aj Germánia, dostalo toto pomenovanie nie preto, že tam žijú len Germáni a v ostatnej Germánii nie, ale preto, že toto územie bolo kedysi súčasťou Veľkej Germánie. Územie dnešného Nemecka postupne, počnúc zhruba 1. storočím zo západu postupne smerom na východ obsadzovali, a prenikali do domácej komunity, Kelti a neskôr i cudzojazyční severania (Normani), pričom toto územie neobsadili úplne ani dodnes, čoho živým dôkazom je síce malá, ale stále jestvujúca enkláva Lužických Srbov i množstvo miest a obcí nesúcich slovanské názvy.

Tieto migračné vlny Keltov smerom na východ zreteľne opisuje Tacitus vo svojej Germánii5. V nej sa dočítame, že keltské kmene prekračovali rieku Rýn a postupne prenikali medzi Germánov, takže už za jeho čias v západnej časti Germánie (dnešné Nemecko) nachádza keltských Helvetov, Bójov, ďalej Treverov a Nerviov, ktorí sa však už podľa neho, aj keď majú pôvod keltský, hlásia ku Germánom. Druhú migračnú skupinu umiestňuje do Karpatskej kotliny, kde popisuje keltské kmene Osov a Kotínov. Tieto Tacitove opisy Germánie sú v súlade s geneticko – geografickým výskumom posledných rokov, vďaka ktorému je možné preveriť teórie o pôvode a migračných vlnách jednotlivých populácií.

Literatúra:

1. Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult 2009, str.30

2. Marián Tkáč, Kedy sa začínajú slovenské dejiny, Literárny týždenník 24. júl 2009

3. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 117-119

4. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státní pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 367

5. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

Z pripravovanej knihy “Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek”

– pokračovanie –

 

21. júl 2010

Oskár Cvengrosch

Úprava obsahu je možná len so súhlasom autora

Copyright © Oskár Cvengrosch