Spissky-hrad_uvod

Spišský hrad

Spišský hrad v Hornádskej kotline, neďaleko miest Levoča a Spišská Nová Ves, je ďalším príkladom mimoriadneho citu niekdajších staviteľov a schopnosti vybudovať dominantu, ktorá sa prirodzene vyníma nad okolím. Architektúra hradu je porovnateľná s krásou a výnimočnosťou tatranských končiarov a asi neprejde človek okolo hradu bez toho, aby sa naň nezadíval. Je to magnet, ktorý priťahuje naše pohľady, či sa už o históriu zaujímame, alebo nie.

Hrad je postavený na travertínových bralách na vrchole hradného kopca – pahorku v nadmorskej výške 634 metrov, zhruba 200 metrov nad okolím. Svojou rozlohou 4,14 hektára patrí k najväčším hradom v Strednej Európe. Územie hradného vrchu bolo osídlené už v neskorom paleolite ľudom bukovohorskej kultúry, na počiatku nášho letopočtu tu bolo mohutné hradisko ľudu púchovskej kultúry.

Samotný hrad bol postavený v XII.storočí, keď sa oddelila Spišská župa od Boršodskej veľžupy. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1209 (podľa iných zdrojov už z roku 1120, keď hrad slúžil ako hraničná pevnosť v počiatkoch Uhorského kráľovstva). Jeho najstaršou stavbou bola obrovská okrúhla veža donjonu s priemerom 22,5 m. Vedľa veže bola vybudovaná cisterna na vodu . V XIII.storočí povolilo podložie a veža bola zbúraná, v jej susedstve postavili novú – súčasnú vežu. Prestavba suvisí s kráľovským synom Kolomanom, ktorý mal kniežacie sídlo práve tu, na Spišskom hrade. Neskôr bol postavený na východ od veže reprezentatívny románsky palác s typickými združenými románskymi oknami. Palác predstavuje najvzácnejšiu stavbu celého hradu a zaslúžil by si preto viac pozornosti. Jeho chátrajúce múry by súrne potrebovali ruku umného reštaurátora. Stojacu stavbu podobného typu v Strednej Európe už asi ani nenájdeme. Okolo boli vystavané murované hradby so smolnými nosmi a cimburím. Na južnom okraji hradu bola postavená vstupná vežová brána s padacou mrežou.Vznikol hradný areál s rozmermi 145×60 metrov. Hrad bol niekoľkokrát prestavovaný, postupne bol vybudovaný okrem horného hradu aj stredný a dolný hrad. Celý hradný komplex nám poskytuje pohľad na stredoeurópsku architektúru od románskeho slohu v XII.storočí, cez gotiku až po renesančne prestavby v XVIII. storočí.

Bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1241, ktorému hrad odolal, dal spišský prepošt vybudovať podhradie s obytnou hranolovou vežou. Vstup do podhradia bol cez vstupnú obrannú baštu. Na okraji horného hradu dal prepošt vybudovať aj samostatnú kaplnku. Začiatkom XIV.storočia sa pokúsil hrad dobyť Matúš Čák Trenčiansky, avšak neúspešne. Následne musel byť hrad obnovený a prestavaný. V tretej štvrtine XIV.storočia bol postavený stredný hrad – druhé podhradie o rozmeroch 150×60 metrov. Jeho murovaná hradba je postavená sčasti na starom vale púchovskej kultúry zo začiatku letopočtu. Vstup bol na južnej strane predhradia cez hranolovú vežu s vlčou jamou, priekopou a padacím mostom. V 40-tych rokoch XV.storočia obsadil hrad Ján Jiskra z Brandýsa. Ten si dal postaviť v juhozápadnej časti hradného kopca najprv malú kruhovú pevnosť, pozdejšie okolo nej postavili aj ďalšie predhradie s rozmermi 285×115 metrov. V predhradí bolo utáborené Jiskrovo vojsko. Hradba mala strieľne na hákovnice a tri veľké hranolové veže, z ktorých prostredná slúžila ako vstupná brána so zdvíhacou mrežou. Spišský hrad sa stal dokonalou pevnosťou s tromi obrannými líniami. Ďalšie prestavby hradu boli už len zdokonalením pôvodných stavieb. Po Jiskrovi, ktorý chránil záujmy syna kráľovnej vdovy Alžbety, Ladislava V. Pohrobka ( narodil sa po smrti svojho otca Albrechta Habsburgského), boli správcami hradu bratríci, neskôr Turzovci a po nich rodina Zápoľských. Tí upravili románsky palác, dali postaviť gotickú kaplnku, emporou spojenú s novým pozdĺžnym palácom, na hornom hrade postavili besiedku s malou okrasnou záhradou, vybudovali novú cisternu na vodu a prestavali románsku vežu.Ďalšie prestavby, už v novoveku boli v renesančnom slohu. Postarali sa o ne bohatí Turzovci a po nich Čákiovci, ktorí prestavali hrad di súčasnej podoby. Zhruba v polovici XVII.storočia prestavali členité strechy na priebežné, postavili arkádové ochodze a priečelia a hrad sa stal jednoliatym architektonickým celkom. Po smrti Štafana Čákiho začal hrad postupne upadať a chátrať. Jeho potomkovia si vybudovali pohodlnejšie kaštiele v okolí a hrad postupne opúšťali.Spišský hrad zohral úlohu ešte počas stavovských Tokolyho a Rákociho povstaní, kedy tu vytvorili delostrelecké opevnenia.

V roku 1780 hrad zachvátil požiar a od vtedy je už len zrúcaninou. Niektoré budovy sa podarilo zrekonštruovať počas záchranných prác na prelome tisícročí a tak máme možnosť navštíviť renesančný palác aj s expozíciou zbraní a archeologických vykopávok, gotickú kaplnku, stredovekú kuchyňu, ktorá je dobovo zariadená, spálňu a mučiareň. Hrad je otvorený v máji až septembri denne od 9,00 do 18,00 hod., v apríli a októbri do 17,00hod. Od novembra do marca je hrad zatvorený.V lete je možná aj nočná prehliadka hradu. Vstupné pre dospelú osobu je 5,- €, zľavnené 3,- €, rodinné 12,- €. Možné je použiť audiosprievodcu, alebo služby sprievodkyne. Parkovanie je bezplatné na parkovisku v smere od Hodkoviec. Z parkoviska sa dostaneme peši na hrad asi za 10 – 15 minút. Hrad je so Spišskou kapitulou , kostolom sv. Ducha v Žehre a lokalitou Dreveník od roku 1993 zaradený medzi pamiatky UNESCO. Z hradu vedie turistický chodník na neďaleký kopec Dreveník, ktorý je zložený z niekoľkých vápencovo – travertínových kôp (Peklo, Kamenný raj, Pažie, Kozie, Ostrá hura). Dreveník je kľúčovou archeologickou lokalitou východného Slovenska, bola tu osada roľníckeho človeka už v mladšej kamennej dobe, neskôr tu bolo Slovanské hradisko. Lokalita je významná aj z prírodného hľadiska, sú v nej tri jaskyne a rastie tu niekoľko druhov chránených rastlín. Cez Dreveník je možné prejsť až ku románskemu kostolu v Žehre. Samotný Spišský hrad patrí taktiež do katastra obce Žehra. Turistický chodník (žlto značený) vedie zo Spišského Podhradia, cez Spišský hrad a Dreveník až do Žehry.

Použitá literatúra: Miroslav Plaček, Martin Bóna – Encyklopédia slovenských hradov (2007)

foto: Šimon Pavlišin