Hrad je neprehliadnuteľný, je ho krásne vidieť z cesty zo Žiaru nad Hronom do Zvolena. Postavený je na vysokom brale nad riekou Hron, na jeho ľavom brehu, v severnej časti malebných Štiavnických vrchov.

Chodník naň vedie spod hradnej skaly cez les, spočiatku strmším, neskôr miernym stúpaním. Výstup je krátky, trvá len 15 až 20 minút. Z hradu sú krásne výhľady na rieku Hron a do doliny Šášovského Podhradia.


Vznik hradu podľa povestí


Pôvod hradu podľa ľudovej povesti: ,,Vybral sa jedného dňa Zvolenský hradný pán medveďa loviť. Horu prešiel krížom krážom, na medveďa však nenaďabil.Keď sa večer vrátil domov, jeho dvorný šašo ho privítal výsmechom. Rozčúlil sa hradný pán a nakázal šašovi pripraviť sa, že na druhý deň mu bude divého zvera nadháňať. Avšak aj druhý deň sa javil neúspešný. Keď už unavení rozhodli sa oddýchnuť si pod veľkou skalou pred návratom domov, šašo ešte pred cestou šiel do Hrona kone napojiť. Zrazu začul strašný rev a krik, a tak utekal pánovi kožu ratovať. Keď konečne dobehol, zbadal ozrutánskeho medveďa a pod ním svojho pána už len v mdlobách ležať. Schytil rýchlo topor obďaleč pohodený a ťal do medveďa hlava-nehlava kým sa nevládny na zem zrútil. Keď sa pán prebral, veľmi ďakoval šašovi za záchranu svojho života a ž svoju vďačnosť nielen slovom chcel prejaviť, rozhodol sa na skale, pod ktorou mu šašo život zachránil, vystavať mu hrad.” Toľko hovorí o počiatku hradu ľudová povesť.

Čo píšu historické pramene?

Podľa historických prameňov začiatok výstavby hradu nie je známy. Niektorí historici ho stotožňujú s hradom “castrum de Susol”, ktorý dali v roku 1253 vystavať bratia ostrihomského arcibiskupa Peter a Vincent Vanjachovci. Podľa archeologických nálezov bola hradná skala osídlená už v čase neolitu. Známy je nález terakotovej Madony, ale aj zubov prehistorického žraloka.


Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1336. Hovorí sa o Veszosovi, synovi levického kastelána, ktorý si násilím privlastnil šesť dedín patriacich mestu Štiavnica. Kasteláni Šášovského hradu často plienili aj neďaleké benediktínske opátstvo v Hronskom Beňadiku. Od roku 1390 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dával hrad hrad do zálohy rôznym šľachtickým rodom až do roku 1424, kedy ho daroval svojej manželke Barbore. Za vlády Mateja Korvína sa hrad dostal do rúk Jána Jiskru z Bransdýsa, ktorý hrad vlastnil až do podpísania mierovej zmluvy s kráľom. V roku 1490 kráľovná Beatrice, vdova po Matejovi Korvínovi, predala hrad jágerskému arcibiskupovi Urbanovi Dóczymu.


Jeho rodina vlastnila hrad až do roku 1647, kedy posledného majiteľa Žigmunda Dóczyho popravili Turci v neďalekej Žarnovici. Pamiatka na túto udalosť sa nachádza v kostole v neďalekej Vieske, ktorá bola tiež podhradím hradu (aj so Šášovským Podhradím). V kostole je umiestnený Žigmundov epitaf. V roku 1648 hrad odkúpila rodina Lippayovcov. V roku 1676 sa ho zmocnili Thokolyho vojaci a o dva roky ho získalo späť cisárske vojsko. Hrad bol neustále miestom bojov. V roku 1703 pri ďalšom stavovskom povstaní ho obsadili vojská Františka Rákocyiho II a roku 1708 ho dobylo späť cisárske vojsko. Hrad bol úplne zničený a ostali z neho len ruiny. Ešte v čase II. Svetovej vojny bol ostreľovaný, keď sa na ňom usadila ustupujúca nemecká armáda. Ruiny hradu sa v súčasnosti snaží zachrániť Združenie na záchranu hradu Šášov