Prejsť celú túto trasu bez zablúdenia sa na prvý krát podarí asi málokomu a ja samozrejme nie som výnimkou. Azda preto ma tento hrebeň v Javorí neustále lákal a láka a z výstupu na Drieň a Človekovo sa stáva pomaly rodinná tradícia. Za posledné dva mesiace sme tam boli so synom štyri krát. Naposledy to bolo tretieho januára 2014, keď sme skúsili šťastie a okrem hlavného cieľa, aby sme nezablúdili, sme sa chceli dostať nad inverziu a musím povedať, že nám to konečne vyšlo na 100%.

Naša túra nezačala v Kalinke, odkiaľ vedie zelená značka, ale na druhej strane sedla, teda západnej. Na Sekierskych lazoch, na konečnej zastávke autobusu MHD č.2 zo Zvolena. Popod Čertove kúty a cez Mamojkovú je to polhodinka vychádzkovým tempom až na Sedlo Mamojková v nadmorskej výške 726 metrov. Táto trasa je skoro o polovicu kratšia, ako z Kalinky, odkiaľ vychádza zelená značka a mne osobne sa aj viac páči. Je ľahšia, s menším stúpaním a vedie takmer zabudnutou dolinkou cez Mamojkovú. Sedlo je z tejto strany otvorené, lúčnaté, veľmi jemne sa zvažujúce na sekiersku stranu. Z Kalinky je to cesta hore dole a zase hore, podstatne strmším chodníkom do sedla.

Tohtoročná prvá túra nám vyšla podľa predstáv. Asi po 20 minútach chôdze sme sa dostali nad hmlu a mohli sme pozorovať, ako Slnko “zapaľuje” protiľahlý Drieň (887 m n.m.)… Po dostatočnom uspokojení z fotografovania sme sa sa vydali doľava po zelenej trase na samotný vrchol a o 30 minút sme už stáli na pocukrovanom kopci. Museli sme sa síce sústrediť, aby sme vykľučkovali presne podľa značky, ale ďalej to už bol priamočiary výstup smerom na Drieň.Videli sme všetko naokolo, čo bolo vyššie ako 750 metrov. Smerom na juh to bol horský rozľahlý chrbát Javoria (1044 m n.m.), na západe v diaľke za Pliešovskou kotlinou sa vynímalo osamotené Sitno.

Z Drieňa sme sa poučení z predchádzajúceho nezdaru držali vpravo. Chodník vedie popri húštine, z ľavej strany sú patrné zvyšky oplotenia starej lesnej škôlky. Pokiaľ nie je hmla a je tu človek už nejaký siedmy krát, nemá problém, ale stalo sa nám v novembri že sme v hustej hmle nevedomky odbočili z hrebeňa a boli sme radi, že sme do tmy stihli zísť medzi civilizáciu na sekierske lazy. Inokedy nám zase zakázali ísť po hrebeni poľovníci z miestnych poľovníckych združení a chtiac- nechtiac sme museli ísť do doliny Ľubica, keďže po hrebeni bol veľký koncoročný hon. Ale nakoniec z toho bola krásna túra – horský prechod zo Sekiera, cez Mamojkovú do Zvolenskej Slatiny.

Hrebeň Drieňa po miernom stočení doprava sa opäť vyrovnáva a postupne asi po troch poklesoch a stúpaniach vo výškovom rozpätí cca 20 metrov sme už boli na ostrom hrebeni Človekova (844m.n.m.)

Z vrcholu Človekova pokračujeme stále rovno, po klesajúcom hrebeni a už poučení sa snažíme neschádzať z neho. Chodník sa opäť len mierne stáča doprava a rozhodne sa nenechajte zmiasť šípkou. V nevýraznom sedle treba síce odbočiť, ale len nejakých 20-30stupňov, ak zídete veľmi vpravo, pravdepodobne máte o zábavu postarané minimálne hodinu a to len v tom lepšom prípade, keď neskončíte v doline stáčajúcej sa doprava na Zvolenskú Slatinu. Terén postupne klesá a strmé úbočie vpravo sa zmenilo na mierny, ale o to rozľahlejší svah. Asi po desiatich minútach prichádzame k ďalšej odbočke vpravo, teraz už odbočujeme zhruba o 80 stupňov a po krátkych chvíľach bez značky cestou okrajom rúbaniska schádzame ku smrekovému lesíku, kde sa našťastie objavuje aj cesta aj značka.

Na orientáciu to bol najťažší úsek a ja aj syn sme radi, že ho máme už za sebou. Cesta smeruje stále mierne dole a postupne sa jemne zatáča doľava do vytvárajúcej sa doliny. Prechádzame popri starej rozbitej horárni roztvorenej dokorán a ponúkajúcej v čase núdze nocľah so strechou nad hlavou. Obzeráme si ju zdnu aj zvonka a nahlas rozmýšľame nad tým, aká je asi stará. Chata má funkčné kovové dvere a okenice a dve poschodové postele s chabými doskami na ležanie.

Treba sa nám pobrať ak chceme prísť domov načas a opúšťame starkú – horáreň. Chudera, už to má asi zrátané… Cesta vedie lesnou cestou do doliny, neďaleko drevorúbači spúšťajú neveľké stromy, asi prerieďujú hustý les a zvuk lesného traktora a motorovej píly znie v tomto odľahlom kúte akosi príjemnejšie, ľudskejšie…

Po ďalších asi 20 minútach rezkej chôdze prichádzame na odbočku smerom na sedlo Zálužnej (je neprehliadnuteľná pri veľkých asi troch krmelcoch pre lesnú zver), ale obidvaja sme svorne skonštatovali, že sa nám už do kopca šliapať nechce a ideme ďalej dolinou smer Sekierska dolina. Na Zálužnej to už poznáme, je tam kopec popadaných stromov krížom cez chodník, takže údaju na tabuli Zvolen Sekier 1 hodina 15 neveríme ani náhodou.. Po ďalších dvadsiatich minútach sme na asfaltke v doline. Vyšli sme pri vodárni, kúsok poniže je zastávka Sekier Tanečkovci a po cca 300m chaty Ekomy.

Ideme ďalej na pešo, keďže autobus sa nekoná a bolo by nám už aj trápne tie zvyšné tri kilometre na Sekier – sídlisko vo Zvolene ísť ináč, ako po svojich…

Rozpis trasy:

Sekier hájovňa 550m n.m. – Sedlo Mamojková 730m n.m. 30min. 2,5km prevýšenie +180m

Sedlo Mamojková 730m n.m. – Drieň 887 m n.m. 30min. 1,5km prevýšenie +157m

Drieň 887 m n.m. – Človekovo 844 m n.m. 40min. 2km prevýšenie -43m

Človekovo – Pod sedlom Zálužná 560 m n.m. 1hod.20min. 4km prevýšenie -284m

Pod Sedlom Zálužná – Sekier, Tanečkovci 410m n.m. 30min. 1,5km prevýšenie -150m

Sekier ,Tanečkovci – Sekier sídl.7.ZŠ 320m n.m. 45min. 3km prevýšenie – 90 m

——————————————————————————————————————————————————————————

Spolu: 4hod.15min. 14,5km prevýšenie + 337m – 567m

Mapa:

View Larger Map